O novinárskej (ne)kolegialite a ako študenti potrebujú prax

Autor: Dominika Jurigová | 14.7.2015 o 0:00 | (upravené 15.7.2015 o 14:57) Karma článku: 4,57 | Prečítané:  638x

Počas uplynulých dní sme spolu s mojimi spolužiakmi dostali príležitosť, ktorá sa len tak nevidí. Fakulta masmediálnej komunikácie v Trnave nám poskytla možnosť zúčastniť sa Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch. 

Nie však ako obyčajným návštevníkom. Dostali sme plnohodnotnú novinársku akreditáciu. Podmienky boli v podstate jednoduché – schopná angličtina, vybavte si publikačnú činnosť v médiu, pracujte s chuťou. A myslite na Štefánika! ,,Nič mi nebolo nemožné, lebo som chcel.“

Krstom ohňom sme prešli už v prvý večer nášho pobytu, ešte pred oficiálnym otvorením festivalu. Po 12 hodinovej ceste autobusom, nám zmoreným v posteliach zazvonili telefóny. ,,Richard Gere je na večeri, okamžite sem príďte!“ A tak sme boli hore ďalšie 4 hodiny a spracovávali desiatky všakovakých reportáží a článkov s jedinou pointou -  čo Gere večeral, s kým Gere večeral.

Neberte to v zlom. Väčšina médií, s ktorými sme spolupracovali, mala či už viac alebo menej bulvárny charakter. Na výber sme veľmi nemali, a tak  sme boli k vytváraniu senzácií tlačení z každej strany. Ak by som tvrdila, že nás bulvár sprvu nebavil, klamala by som. Pri tvorení vyžadovaných škandalóznych článkov sme sa sami sebe smiali, ako robíme to, čo nás za normálnych okolností poburuje. Že dokážeme nafúknuť bežnú vec, akou je napríklad fľak na garderóbe či obyčajná večera. A senzačné titulky sa nám v hlavách zrazu rodili rovnako rýchlo, ako tým ,,veľkým novinárom“ okolo. Dali sme to! My sme ale profesionáli!

Postupne však prišlo vytriezvenie. Viac sme nedokázali vyrábať z komára somára a tiež nám bolo proti srsti potápať ľudí, ktorí nám ochotne venovali svoj drahocenný čas. A tak nám nemenovaný portál odmietol uverejniť správu o premiére jedného z filmov, ktorá bola síce kvalitná, no bez známky akéhokoľvek škandálu. Mail s nasledujúcou, ktorá bola pre nich ako ušitá, si už pre istotu ani neprečítali. Potrebovali sme však publikačnú činnosť a mimo školských médií sme mali len jediný web, ktorý bol ochotný uverejniť každú z našich správ. Snažili sme sa teda aspoň trochu prispôsobiť. Nestačilo to. Svedčili o tom články, ktoré nám síce uverejnili, ale pozmenili ich titulku či obsah. Nevadí. Veď skúsenosť z praxe je stále na nezaplatenie a my sme si vďaka nej pomaly uvedomovali, že umelo vytvorené senzácie nie sú našou šálkou kávy. A tak sme sa vydali iným smerom.

Napriek (alebo práve vďaka) tomu, že sme pracovali s obrovským nasadením a na festival sa dostali ako jediní študenti žurnalistiky, boli sme už od začiatku považovaní za outsiderov. Žiadny z našich ,,starších kolegov“ nám nepomohol. Práve naopak. Výsmechy, ktoré nám poskytovali miesto pomoci napríklad pri hľadaní hotela, zháňaní taxíku či výmene objektívov, sa stali každodennou rutinou. A to ani nehovorím o reakcii novinárov, keď započuli, že dúfame v interview s legendárnou Ivou Janžurovou, Kryštofom Muchom, ktorý je riaditeľom festivalu či s jeho samotným prezidentom, Jiřím Bartoškom.

,,No to si robia srandu!“

,,Študentíci majú nejaké vysoké nároky, nezdá sa im?“

,,Tak to je moc! Ako môžu mať nejakí študenti prístup tam, kam aj my?!"

,,Nie je šanca! Nemáte príliš veľké ciele ?“ Smiala sa pri žiadosti o interview jedna z organizátorov, ktorá mala tieto stretnutia pod palcom.

A viete čo? Mali sme. Ale ten, kto sa aspoň nepokúsi, nič nedosiahne. A odhliadnuc od iných úspechov, my sa v konečnom dôsledku môžeme popýšiť rozhovorom s pani Janžurovou, ktorá kvôli nám dokonca presunula schôdzku s iným médiom. Svoj čas a rozhovor nám taktiež venoval aj Kryštof Mucha. A hádajte čo. Dostali sme sa aj k pánovi Bartoškovi, ktorý sa novinárom vyhýbal. Dokonca sa medzi nimi šepkalo, že je neprístupný, arogantný a ktovie čo ešte. S nami sa ochotne vyfotil, pozhováral a dokonca on sám nám na záver poďakoval, že sme sa stali súčasťou festivalu a svojou prítomnosťou vytvorili jedinečnú atmosféru.

Možno sa pýtate, ako sme dokázali to, čo sa nepodarilo ani niektorým zástupcom tých najväčších médií. Napriek prvotným pokusom vyrovnať sa ,,veľkým rybám“, byť rovnako neodbytní, bezohľadní či zabúdať na morálku ,,v mene vyššieho dobra“, sa nám podarilo vytriezvieť a spomenúť si, že naša najsilnejšia zbraň sa skrýva niekde úplne inde. Sme študenti a predsa nemáme najmenší dôvod sa zato hanbiť! Nemáme dôvod hrať sa na niečo, čo nie sme! Zachovali sme si úctu, vďačnosť, skromnosť, pokoru a rešpekt, na ktoré mnohí zo žurnalistov už rokmi v praxi zabudli. Sme mladí a máme chuť a energiu pracovať na sebe. Naučili sme sa chopiť každej príležitosti, ktorá sa nám ponúkla a nespoliehať sa na nikoho iného. Len na seba. Áno, možno sme zo začiatku zabúdali, kto sme a nechali sa omámiť závanom a pozlátkom diania v reálnom mediálnom svete. No toto všetko malo vplyv na to, aby sme sa ocitli tam, kde sme sa dostali. A aj vďaka tomu sme si uvedomili, akými ľuďmi a novinármi byť chceme, a tak aj to, akými rozhodne nie.

Na záver si dovolím poďakovať Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Nie, skutočne im nepotrebujeme opäť robiť reklamu. Avšak práve vďaka nej sme mali možnosť získať túto neoceniteľnú skúsenosť a nespočetné množstvo zážitkov. Vďaka nim sa nám podarilo ukázať, že študenti nemusia len presedieť celé semestre na častokrát nezmyselných prednáškach, ktoré radšej prespia. Prax by mala byť neoddeliteľnou súčasťou každého štúdia. Dovolím si tvrdiť (a myslím, že hovorím aj za svojich spolužiakov), že hodiť nás do vody reálneho sveta, bolo to najlepšie, čo pre nás mohli urobiť. Verím, že táto príležitosť každého z nás niekam posunula a mala podstatný vplyv na náš osobný i kariérny rast. Zostáva už len dúfať, že všetci túto skúsenosť využijeme čo najlepšie a možno náš príbeh dopomôže k tomu, aby bola podobná možnosť praxe dopriata čo najväčšiemu množstvu študentov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?